Zvukový sprievodca
Albánsky izo-polyfónny spev vysvetlený
Ako funguje albánsky izo-polyfónny spev: sólové hlasy, držaný drone nazývaný iso, sever a juh tradície a čo o tom hovorí UNESCO.
Rezervovať miesto na predstavení ↗Čo to je
Izo-polyfónia je albánsky ľudový spev vo viacerých súčasných líniách, pričom zbor drží pod nimi drone. Wikipedia ju opisuje ako viaclíniový spev so zborovými droneovými partmi a mnohými regionálnymi variantmi. UNESCO uvádza, že ju predovšetkým predvádzajú mužskí speváci a sprevádza svadby, pohreby, žatevné hody, náboženské oslavy a festivaly, medzi nimi aj folklórny festival v Gjirokastri. Tento rozsah je dôležitý pre poslucháčov: tá istá hudobná gramatika slúži radosti aj smútku, takže nálada piesne vychádza zo slov a podania, nie z formy.
Hlasy
UNESCO opisuje piesne zložené z dvoch sólových partov, melódie a protimelódie, nad zborovým droneom. Wikipedia uvádza tradičné názvy: marrës, prvý hlas alebo ten, ktorý začína; kthyes alebo pritës, ten, ktorý odpovedá; a v niektorých južných regiónoch tretí sólový hlas, hedhës alebo ten, ktorý vrhá, pridáva vrstvu, ktorá vytvára štvohlasný spev. Štvohlasný spev sa opisuje ako špecialita Labërie. Pri počúvaní skúste sledovať prvý hlas, potom odpoveď, a zvyšok vnímajte ako prepletanie okolo nich.
Drone nazývaný iso
Slovo iso dalo tejto tradícii meno. UNESCO uvádza, že súvisí s isonom byzantskej chrámovej hudby, teda s drónom, ktorý sprevádza spev. U Toskov na juhu je drón nepretržitý a spieva sa na slabiku e, pričom speváci striedajú dýchanie tak, aby tón nikdy neustal. U Labov sa niekedy spieva ako rytmický tón na slová piesne. Wikipedia dodáva, že variety bez drónu sú dnes zriedkavé a že speváci vyvolávajú frázy ako Béni iso, čo znamená robiť drón.
Sever a juh
UNESCO delí albánsky ľudový spev na dve široké štýlové skupiny: Ghegovia na severe a Toskovia a Labovia na juhu. Najznámejšia polyfónia patrí juhu. Wikipedia uvádza štyri južné regióny s vlastnými štýlmi, Lalëria alebo Myzeqe, Toskëria, Çamëria a Labëria, a spomína príbuznú formu v severných oblastiach, ako sú Peshkopi a Malësia. Jeden štýl, pleqërishte, spievajú muži v Labërii okolo Gjirokastëru a vyznačuje sa pomalým tempom, nízkou polohou a malým rozsahom.
Ako je stará?
Nikto ju nedokáže presne datovať. Wikipedia uvádza, že korene môžu spočívať v mnohohlasnom vajtime, južnom náreku za zosnulých, a že mnohí vedci zaraďujú túto tradíciu do trácko-ilyrskej éry, pričom poukazujú na znaky, ako je jej pentatonická štruktúra a jej volania a výkriky. To je argument z hudobných dôkazov, nie zdokumentovaná história, takže tvrdenie o veľkej starobylosti berte ako teóriu. Zdokumentovaný je terénny výskum a festivalová kronika: Gjirokastërský národný folklórny festival uvádza polyfonické piesne od roku 1968.
Tradícia pod tlakom
UNESCO vyhlásilo albánsku ľudovú iso-polyfóniu v roku 2005 a zapísalo ju na svoj Reprezentatívny zoznam v roku 2008. Ten istý zápis varuje pred hrozbami: chudobou, nedostatkom právnej ochrany a finančnej podpory a migráciou mladých ľudí z dedín do miest a do zahraničia. Odovzdávanie tradície, uvádza sa v ňom, dnes spočíva skôr na profesionálnych ľudových umelcoch než na rodine. To je časť dôvodu, prečo je inscenovaný večer, akým je Albánska noc, dôležitý, a prečo sa oplatí načúvať drónu skôr, než sa začnú sólové línie.
Ako ju zažiť naživo v Tirane
Tiranské turistické informačné centrum opisuje, ako Albánska noc využíva túto tradíciu. Uprostred inscenovanej svadby sa nálada náhle zmení a svadba ustúpi scéne smútku spievanej v polyfónii, bez nástroja. Centrum vyzýva poslucháčov, aby sa zamysleli nad tým, prečo sa tento druh hudby stal položkou dedičstva UNESCO. Pripravte sa tak, že rozpoznáte tri vrstvy opísané vyššie: vedúce hlasy, odpoveď a drón. Drón pravdepodobne spozorujete ako posledný, pretože leží pod všetkým, ale keď ho raz začujete, už ho nebudete môcť neregistrovať.
Zdroje